Gambošky
Spomienka.
Taktiež nemôžem zabudnúť na našu zvieraciu famíliu. Boli nimi dve krásne feny Nemeckých boxerov.
Život na dedine a v rodinnom dome s veľkým dvorom? Áno, presne v takom som žil. Ako každý dom a dvor musia mať svojho psa. Od útleho detstva som mal pri sebe psa. Z rozprávania mojich rodičov a starkej viem, že som mal strážneho psíka od čias keď som bol v plienkach a kočíku :o) Vždy ležal pod kočíkom a bol tak strážny, že ktokoľvek sa ku
kočíku priblížil hneď bol v pozore a štekal. Jedine rodičia mali ku mne prístup :o) Od tej doby sa vo mne rodila láska ku psom a domácim maznáčikom viac a viac. Prvou mojou láskou ktorú som si zaobstaral bola Megina – nemecký ovčiak. Bola ako každý strážny pes ale mala svoju typickú vlastnosť, chytala myši viac a lepšie ako mačka :o)
Prvou krásavicou z radu „gambošov“ bola Aiduška (drobec, pajda). Bola vo vrhu najmenším a najživším šteniatkom. Už od narodenia mala chorobu bedrového kĺbu „dysplazia.“ (viď foto) Prejavovala sa tým že, pri kráčaní a behu, zadnými labkami skackala. Preto ju chcel dať majiteľ utratiť, neváhal som, a osvojil som si ju. Nič netušiaci rodičia sa vrátili domov. Pamätám si to akoby to bolo včera. Prvý do izby prišiel otec, keď ju uvidel tak skríkol: „Mami! V izbe máme potkana.“ Iste si viete predstaviť ako matka reagovala. Vyšiel som z izby a ťahal som ju za ruku že nech ide, že je krásny a nič jej neurobí. Tvrdil som jej že sa s ním hrám už skoro celý deň a nič mi neurobil. Matka išla so mnou, biela ako vápno sa pomaličky blížila k izbe. Pred dverami sa zastavila a nakúkala do izby v bojovom postavení, pripravená na útek. Otec bol k dverám otočený chrbtom a hladkal malé šteniatko a keď sa matka priblížila tak vzal šteniatko na ruky, otočil sa k nej a vykríkol: „potkáááán.“ Matka lapajúca dych ostala stáť ako soľný stĺp. Po pár sekundách pozerania na „potkana,“ zistila že je to malé stvorenie, ktoré sa trasie od strachu nakoľko bolo v cudzom prostredí. Samozrejme že som si vypočul, kedy a kto sa o ňu bude starať, že už jedného psa máme, spomínanú Megynu. Kladené otázky v sprievode hladkaním malého psíka v lone jej došli sily na výčitky a mlčky ju hladila. V tej chvíli, cítiac sa v bezpečí, drobček zaspal a matka sa len ticho opýtala: „čo je to za plemeno?“ Povedal som jej že „nemecký boxer.“ V tom sa na mňa pozrela spoza obočie a dodala: „To je plemeno ktoré ma tie gamby ovisnuté dole a tečú im z nich sliny?“ Po pod fúz som jej len odvrkol „áno, ale jej rodičom netiekli sliny.“ Privítanie teda prebiehalo na moje prekvapenie veľmi dobre. Tiež prišli otázky typu, koľko peňazí ma stála a iné, pre mňa nepodstatné, veci. Vyrozprával som im že prečo som ju kúpil a už len mlčky na ňu pozerali. Chodili sa s ňou hrať do izby, osmeľovali ju a pomáhalo aj rozprávanie sa s ňou. Ako nám tak ten drobec rástol a bol stále pri nohách, prichádzali rôzne situácie a životné skúsenosti s týmto plemenom. Tiež sme zistili, že bola veľmi učenlivá, Megyna otvárala bráničku a dvere spôsobom že sa postavila na zadné a na kľučku prednými labkami. Aiduška keď mala asi dva roky nás poctila návštevou hneď ako sa cítila byť sama a chcela byť s nami, takže bola dobrou žiačkou. Priniesla do nášho života veľa lásky. Bola taktiež niekoľkokrát matkou a túto rolu zvládala, i napriek svojej chorobe, bravúrne! Len s ňou sme zažili, ako prvou, aké to je mať psa matku. V čase keď Aiduška vyrastala do krásy, nás opustila Megyna. Do dnes sme nezistili ako ušla z dvora a na hlavnej ceste ju zrazil pravdepodobne kamión. Netušíme čo sa jej zrodilo v hlave. Bolo to pre nás tak bolestivé ako dnes, nás bolí a chýbajú nám naše gambošky.
Dni ubiehali a naša Aiduška sa cítila sama, často chodila do domu bez vyzvania a už niekedy to preháňala. Preto sme sa rozhodli že si zaobstaráme ďalšiu krásavicu. Lola (Lolo), krásna fenka na predaj z dôvodu rušenia chovnej stanice. Ako nám bolo prezradené, osud by mala taktiež istý ak by sa jej nikto neujal, aj preto sme ju kúpili. Bola už dospelá a pre Aidušku by bola dobrá kamarátka. Nakoniec nimi aj boli, len prišiel čas, kedy si Lolo povedala že už s ňou kamoška nebude a začala byť paňou dvora. Niekoľko krát si skočili do chlpov a bolo po kamarátstve. My sme im potom robili zdravotné sestričky. Jednu sme liečili z poranenej labky a druhú na zranenie natrhnutej gamby. Obe v tom čase už boli maminkami, asi to bolo niečo čo sme nedomysleli. Ale nikdy sme to neoľutovali, zachránili sme ďalšiu gambošku :o) Lolo bola svojská a strašne žiarlivá, tak žiarlivého psa som ešte nevidel. Aj napriek jej občasnej nenávisti ju Aiduška mala rada a pretŕčala sa jej pred voliérou keď bola pustená :o) Boli vonku vždy na striedačku. Stále nás vedeli zamestnať, keď obe chceli ísť na prechádzku, vyzeralo to u nás akoby sme sa pohnevali. Jeden zo súrodencov vzal Aidu a druhý Lolu. Dohodli sme sa s ktorou a kam pôjde a išli sme ich venčiť :o) Vyčerpali sme ich ale aj samých seba a ďalší deň bol za nami. Niekedy nás plne ignorovali a neposlúchali. Prosto spikli sa proti nám i napriek ich vzájomnej nenávisti :o) Boli dni radosti i smútku. Trápiaca choroba jednej z nich nás trápila dvojnásobne. Bolo nám maróda ľúto a jej bolo ľúto že sa nemôže s nami hrať a behať po dvore. Vždy sme to ale zvládli, zmeškané jašenie po dvore si vynahradila hneď ako mohla. Je to podobné ako s deťmi :o)
Lola, vedeli sme že už je zle, keď sama prespávala v kotolni – neznášala byť v miestnosti a priam mala klaustrofóbiu, opustila nás ako prvá ( * 12.06.2003 † 13.01.2011), psí vek sa podpísal pod jej smrť. Slabla, zo dňa na deň viac chudla a jedla akoby nemala dno. Dôstojne a v pokoji od nás odišla, ostala nám v spomienkach, na fotkách a v srdciach. NEZABUDNEME!
Prešiel rok a štrnásť dní, zazvonil telefón a plačúci hlas mi oznámil že náš drobček odišiel na druhý svet za svojou kamoškou
Aiduška( * 21.02.2004 † 27.01.2012) prehrala boj, skrútený žalúdok – tiež jedna z chorôb tohto plemena v určitom veku, a zostáva nám len spomienka, fotky a žije v našich srdciach. NEZBUDNEME!
„Vieme čo nás to stálo, ani sĺz nebolo málo, preto na vás NEZABUDNEME !“